Dec 262010
 

Pastiersky list žilinského biskupa na sviatok Svätej rodiny:

Drahí bratia a sestry, slávime sviatok Svätej rodiny. Podľa dnešného úryvku z evanjelia svätého Matúša nemôžeme povedať, že romanticko-nábožne hľadíme na Ježiša, Máriu a Jozefa a na pastierov, ktorí sa prví klaňajú tajomstvu Boha. Dnešný úryvok hovorí nie o tých, ktorí chcú zmárniť život tohto dieťaťa, ale o tých, ktorí ho chránia, a preto sa vystavujú rôznym ťažkostiam a nebezpečenstvám, dokonca vyhnanstvu. Ukazuje postoje tých, ktorí cítia svoju povinnosť chrániť život pred každým nebezpečenstvom. Do popredia vystupuje postava otca, muža starostlivého a spravodlivého, Jozefa, manžela Márie. Anjel mu vo sne vyslovuje Slovo, ktoré ho skrze Boží sen „prebúdza“ k životu. Jozef neodpovedá na Slovo slovami, ale konkrétnymi skutkami. Je plný činnosti, zodpovednosti a poslušnosti: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď… On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel… (Mt 2,13-15.19-23).
Vstať, vziať dieťa i jeho matku a ísť… – zaznieva v rôznych obmenách až štyrikrát v dnešnom úryvku. Tieto slová sú ako prvý refrén, ktorý udáva rytmus Jozefovmu životu. Druhým refrénom je: „zjavil sa mu vo sne Pánov anjel“ (Mt 2, 13.19. a 22).

Sen je nielen to, s čím pracuje naše podvedomie v čase spánku, ale slovom „sen“ označujeme aj tie najhlbšie túžby, ktoré človek nosí v srdci. A keďže „Jozef bol človek spravodlivý“ (Lk 1,19), jeho sny – túžby jeho srdca – sú totožné s Božími snami, teda s Božími túžbami a plánmi pre človeka. Najhlbšou túžbou každej ľudskej bytosti, snom, ktorý je ako základný software vpísaný do srdca každého človeka je „kráčať po cestách Pánových“ (porov. Ž 18,22, Ž 128,1). Žiaľ, tento sen je často prehlušený inými „snami“, a tak sa človek s námahou pokúša „kráčať vo tmách“ (porov. Iz 9,1), alebo už vôbec nevládze „vstať a ísť“. Podobne ako ochrnutý, ktorého priniesli k Ježišovi na nosidlách (porov. Mt 9,1-8). Aj jemu Ježiš povedal: „Vstaň, vezmi… choď…“ – podobné slová, aké počul Jozef. On na Boží pokyn vstáva. Poslušnosťou Božím výzvam sa však nestáva bezmocnou figúrkou. Naopak. Boh chce, aby človek chodil vzpriamený. Chce s ním viesť dialóg z tváre do tváre. Veď ho predsa stvoril na svoj “obraz a podobu” (porov. Gn 1,27). Jozef poslúcha Božie výzvy a zároveň slobodne uvažuje, sleduje dianie okolo seba, cíti, uvažuje, rozhoduje sa a koná: „dopočul sa, že v Judei kraľuje Archelaus“ a „bál sa ta ísť“.

Evanjelista Matúš posúva osobnosť Jozefa do stredu svojho rozprávania o Ježišovom detstve. Benedikt XVI. píše, že Jozef bol ten, kto „počúval“ Boha, kto mal vnútornú citlivosť pre tajomnú Božiu reč a vôľu, kto dokázal počúvať hlas zvnútra a zhora. Bol mužom, ktorý dokázal povedať „áno“ neočakávanému poslaniu, ktoré mu zoslal Boh. Nezostal zakliesnený vo svojej vlastnej predstave o živote, ktorá mu bola vytrhnutá z rúk, nenechal sa znechutiť vlastnou zatrpknutosťou, ale v slobode a ochote povstal, aby sa dal do služby novej skutočnosti, ktorá k nemu prišla. A tak sa stal otvoreným, zrelým a veľkým. Tým, že prijíma seba a prijíma Boha tak, ako to on od neho chce, sám sa stáva naplneným. Za hranicami vlastných plánov nadobúda jeho život skutočný, väčší zmysel, ktorý je mu určený.

Nepripravenosť manželov a rodičov počúvať Boha a poslúchať ho, nesie so sebou následky, že človek bez Boha prestáva chápať sám seba a svoje poslanie pre lásku a odovzdávanie života. Otcovia pracujú a prinášajú obete aj niekoľkotýždňových odlúčení od svojich manželiek a detí len aby materiálne zabezpečili svojich najbližších. Väčšina z nich však nevníma, že by mali svojim deťom venovať svoju duchovnú a citovú starostlivosť a vyjadriť im svoju lásku aj fyzicky a citovo. Nadväzovať duchovné a citové spojenie je pre nich zvlášť ťažké možno aj z toho dôvodu, že oni sami so svojimi otcami takéto spojenie nikdy nezažili. Spoločne strávený čas otca s deťmi, zvlášť otca so synom, vytvára priestor na budovanie vzťahu a dôvery. Jeho nedostatok pred obdobím dospievania je priamoúmerný nasledujúcim kritickým obdobiam v živote dospievajúcich. Ak svojim deťom otec venuje dostatočný čas, ukazuje im, ako o nich zmýšľa Boh, ten najlepší otec. Táto úloha otca je nezastupiteľná a nikto ho v nej nemôže nahradiť. Oveľa intenzívnejšie ako kedysi platí zásada, že hodnoty nemožno odovzdávať nanútením, ale svedectvom. Mnohí otcovia majú ťažkosti s prejavovaním svojich citov. Prekonanie tejto mužskej neprístupnosti alebo strachu predpokladá pokoru. Citový kontakt s dieťaťom vyžaduje síce od otca určitú pohotovosť, no jeho úsilie vždy prináša plody väčšej vnútornej slobody, v ktorej sa rodič aj dieťa otvára pre novú dimenziu vzťahu.

Pekným vyjadrením týchto slov je úryvok z románového bestselleru Chatrč od Williama Younga: „… Mack bol zrazu malým chlapcom, ktorý chce svojho ocka, a po prvý raz sa nebál. Bežal, nestaral sa o nič, len o objekt svojho srdca, a našiel ho. Otec bol na kolenách zaplavený svetlom, a do rúk, ktoré mu zakrývali tvár, stekali slzy ako vodopád drahokamov. „Ocko!“ vykríkol Mack a klesol k mužovi, ktorý nebol schopný na syna ani len pozrieť. V zavýjaní vetra a plameňov vzal Mack otcovu tvár do oboch rúk a prinútil ho, aby mu pozrel do očí. . Dostal zo seba slová, ktoré túžil povedať už dlhé roky: „Ocko, je mi to tak ľúto! Ľúbim ťa, ocko!“ Svetlo jeho slov zmenilo temnotu otcových farieb na krvavočervenú. Obaja si vzlykajúc hovorili slová priznania a odpustenia, a láska, presahujúca oboch, ich uzdravovala. Napokon obaja spoločne vstali, otec držal syna tak, ako to nevedel urobiť nikdy predtým. Vtedy si Mack uvedomil zvuky piesne, ktorá prenikala na posvätné miesto, kde stál so svojím otcom, a oboch ich obmývala. Držali sa v objatí, neschopní hovoriť cez slzy počúvali pieseň zmierenia, ktorá rozžiarila nočnú oblohu.“

Jezuitský kňaz, profesor a duchovný spisovateľ Jozef Augustyn, o otcovstve okrem iného napísal, že láska je základné a prirodzené povolanie každého človeka. Božie otcovstvo sa odráža v každom ľudskom srdci. Aby bol muž dobrým otcom, musí v sebe najskôr objaviť Božie otcovstvo, otvoriť sa preň a učiť sa o ňom v tichu rozjímať. Božie Otcovstvo je totiž zdrojom ľudského otcovstva. Objaviť obraz Boha Otca je pre muža tým najdôležitejším, na čom môže budovať vedomé, zodpovedné a zrelé povolanie k manželskej i rodičovskej láske.

„Vezmi dieťa i jeho matku“ – tu je ukryté tajomstvo nielen otcovstva, ale plnosti ľudskej dôstojnosti. Vziať Dieťa, ktoré je „Synom Najvyššieho“, a stať sa jeho „bratom, sestrou i matkou“ (porov. Mt 12,50). „Vziať k sebe jeho matku“, tak ako to urobil učeník, ktorého Pán miloval (porov. Jn 19,26-27), lebo ona vie najlepšie poradiť, ako „urobiť všetko, čo Pán povie“ (porov. Jn 2,5).

Človeku, ktorý splní prvé dve výzvy: „vstaň“ a „vezmi dieťa a jeho matku“, už nezáleží na tom, akým spôsobom a ktorým smerom sa pohybuje, či kedy sa vydáva na cestu, za ranného úsvitu, za noci, či na pravé poludnie, pretože vie, že chodí „po Pánových cestách“ a jeho putovanie má vždy zmysel i cieľ.

Modlím sa v dnešný deň predovšetkým za vás, milí otcovia, za vaše vzácne poslanie i za vaše rodiny. Všetkým vám zo srdca žehnám a prajem milostiplné vianočné sviatky a požehnaný nový rok.

Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup

Nov 282010
 

Drahí bratia a sestry! Stojíme na prahu nového liturgického roka. Nové obdobie je veľkým darom a novou príležitosťou pre každého z nás. Dôležité je, aký postoj k tejto hodnote zaujmeme. Adventné dni sa pre nás stávajú predovšetkým očakávaním veľkej nádeje a vykročením za ňou. V tomto zmysle si uvedomujeme, že všetky naše úbohosti, nerovnosti na našej životnej ceste, do ktorých sme upadli, nie sú pre nás totálnou beznádejou či bezvýchodiskovou situáciou. Je tu možnosť upriamiť náš životný smer a dosiahnuť cieľ, ktorý nám ponúka Boh. Sme totiž na ceste. Každý nový krok je šancou. Kto chce žiť plnohodnotne, vie, že je pozvaný k novej spolupráci: deň za dňom hľadať a spoznávať hodnoty, v ktorých môžeme – podľa Ježiša Krista – spoznávať príchod Božieho kráľovstva.
Na tejto ceste nám môže napomôcť pohľad na činnosť slovanských apoštolov a spolupatrónov Európy. Príležitosťou k tomu je blížiace sa jubileum v roku 2013. Udalosť veky rozhraničujúca, udalosť celého nášho národa: 1150 rokov od príchodu misionárov, vierozvestov – svätého Cyrila Konštantína a svätého Metoda – na naše územie. Ich pôsobením naši predkovia vstúpili do európskych dejín, do vtedajšieho sveta svojou písomnou kultúrou, právnym poriadkom, predovšetkým však etickými normami kresťanstva. Svojou múdrosťou predišli storočia, keď osvojovanie evanjelia prijímali autenticky vo svojej rodnej reči.
Prostredníctvom písma a hlásania Božieho slova v rodnej reči spoznali rovnosť ľudí, národov i kultúr pred Pánom Bohom. Mohli chváliť Pána Boha svojím jazykom a prosiť milosti a pomoc svojimi slovami. Mohli počúvať Slovo od Boha „zoslané ako dar tento drahý, ktorý nám Boh z lásky daroval“ ako Slovo „živiace ľudské duše“ (Proglas) a mohli získavať „múdrosť Kristovu“ a nepatriť medzi národy „bez kníh“, medzi nevzdelané národy. Týmto činom solúnskych bratov sme sa zaradili medzi kultúrne národy Európy. Táto skutočnosť je dejinná, jedinečná a mnohovýznamová.
Blahej pamäti pápež Pavol VI. nám zásluhy svätých Cyrila a Metoda pripomína slovami: „Týčia sa ako stĺpy nenarušenej zdravej viery. Ako vzory potrebných čností. Ako dva olivové výhonky, čo stoja pred Panovníkom celej zeme a veľa sa modlia za celé sväté mesto, ktorým je Cirkev. Aj za vaše národy, aby ostali verné kresťanskej kultúre predkov, ktorú oni začali tvoriť, aby spájali staré s novým, a tak mohli vykročiť za vytýčeným cieľom pravého pokroku. Po bezpečnej ceste, ktorú oni chránia a osvetľujú. Tým budú pripomínať, že dôstojnosť slobodných národov sa neopiera o vojská a hmotné bohatstvo, ale o svornosť občanov. Opiera sa o rodinné čnosti a mravnú bezúhonnosť, o zachovanie práva a spravodlivosti; o úprimnú úctu a ochranu všemohúceho Boha, ktorému všetko podlieha, a všetko musí slúžiť na jeho slávu“ (podľa apoštolského listu Antiquae nobilitatis, 2. februára 1969).
Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že kresťanstvo svojou inkulturáciou je vždy kultúrotvorné, zakladajúce trvalé duchovné aktivity. Potvrdzuje to skutočnosť, že Kristova Cirkev – aj v zložitých vývinových obdobiach – je živým organizmom, ktorý vo svojej pamäti vyznáva, udržiava a rozširuje významové hodnoty.
Práve tieto duchovné aktivity sa stali základom trvalého cyrilo-metodského hodnotového dedičstva, pôsobiaceho formatívne a pozitívne nielen v našich dejinách, ale aj v dejinách iných národov Európy. V duchovnom odkaze svätých Cyrila a Metoda, v „ich jedinečnej misijnej udalosti“ objavujeme pre seba „živú kontinuitu“ ich misie, a to vo viacerých oblastiach nášho duchovného, kultúrneho, spoločenského aj politického života.
Pravda, popri týchto verejných prejavoch úcty k svätým Cyrilovi a Metodovi sa žiada odpovedať na výzvu Božieho služobníka pápeža Jána Pavla II. na to „lepšie poznanie“ misijnej práce solúnskych bratov a jeho aplikáciu na náš konkrétny život, na zmysel ich odkazu. Pri návšteve Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda roku 1981 hovoril o „náboženskom a kultúrnom dedičstve svätých vierozvestov“ a vyzval aj nás toto dedičstvo zveľaďovať a odovzdávať ďalším generáciám: „Zostávajte verní tomuto dedičstvu“ a dodal: „Poznávajme ho stále lepšie, do hĺbky vo všetkých životných rozmeroch, so všetkými dôsledkami pre osobný a spoločenský život. Neprestajne žite podľa neho, buďte mu verní, ochraňujte a zvelebujte ho v istote, že ono je základom vašej duchovnej veľkosti a skutočnej kultúrnej výšky vášho národa.“ V tomto úprimnom hodnotení christianizačnej misie solúnskych bratov je aj dôvod, prečo pápež Ján Pavol II. vyhlásil roku 1980 svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy a prečo v roku 1985 – v Jubilejnom roku sv. Metoda pri príležitosti tisícstého výročia jeho smrti – napísal osobitnú encykliku Slavorum apostoli (Apoštoli Slovanov).
Určite nám všetkým záleží na tom, aby sa naše spoločenstvo dostalo z ťažkých situácií či už na poli ekonomiky, politiky, kultúry, či bezpečnosti občanov, sociálnych istôt, zdravotníckej starostlivosti a vôbec každej oblasti verejného života. Všade sa volá po zodpovednom správaní, inými slovami po morálke. Cirkev chce napomôcť riešiť problémy, ktoré nás všetkých trápia. Cirkev chce vychovávať zdravé mladé pokolenie. Preto odmieta každý pokus o vnucovanie neprijateľného spôsobu výchovy, ktorá nevedie k zdravej a stabilnej rodine, ani nebuduje pevné charaktery a osobnosti. Cirkev poukazuje na pravé hodnoty, ako je ochrana života od jeho počatia až po jeho prirodzené skončenie. Upozorňuje na pravý zmysel ľudského života a jeho dôstojnosť. Náboženská sloboda – a v tom je zahrnutá aj sloboda svedomia –, je vždy meradlom vyspelosti demokracie. Spoločnosť nemôže nútiť človeka, aby konal proti svojmu ja – čiže svedomiu. Je to hrubá ujma na dôstojnosti človeka. Nedovoľme, aby sa pochybné hodnoty pod rúškom slobody a demokracie, zakorenili do nášho života.
Bratia a sestry, všetci, ktorí sa hlásime ku kresťanským hodnotám!
Uvažujme o svojom poslaní tu na zemi, v tejto spoločnosti, v našich rodinách, v ekonomickom a politickom živote a všade, kde sme, uvažujme o svojej úlohe chrániť dedičstvo otcov, ktorých svätí Cyril a Metod postavili na roveň ostatným európskym národom. Zveľaďujme toto dedičstvo všetci spolu, od najvyšších činiteľov národa až po najnižšie postavených, ale rovnocenných s tými najvyššími. Treba konečne pochopiť, že čo je autenticky kresťanské, je aj hlboko ľudské. To je cyrilo-metodské dedičstvo, ku ktorému sa hlásime! Naozaj máme im za čo ďakovať. Buďme im verní v našej vlasti, v našom čase aj v našom osobnom živote.
Cyrilo-metodská úcta je preto hodnota, ku ktorej by sme sa mali v správnej podobe vrátiť ako k fundamentu, ktorý má svoju stabilitu. Veď „ak zanedbávame korene stromu, ako môžeme čakať úrodu od jeho koruny?“ – kladie aktuálne otázku v tomto duchu Svätý Otec Benedikt XVI.
Obdobie dvojročnej duchovnej prípravy pred rokom 2013 i samotný jubilejný rok, budú na Slovensku sprevádzať mnohé aktivity, ktoré začal už Rok kresťanskej kultúry v r. 2010 –, ako putovanie relikvií svätého Cyrila Konštantína po diecézach Slovenska, viaceré náboženské a kultúrne podujatia, a nádejame sa, že aj pastoračná návšteva najvyššieho pastiera Cirkvi – Svätého Otca. Predovšetkým však prijmime kresťanské hodnoty ako súčasť svojho každodenného života.
Na záver si môžeme položiť otázku: Aká bude naša budúcnosť? Odpovedzme si slovami encykliky, ktorá im je venovaná: „Hoci z ľudského hľadiska sa (budúcnosť) môže zdať plná hrozieb a neistoty, predsa ju s dôverou skladáme do tvojich rúk, nebeský Otec, a prosíme pritom o príhovor Matku tvojho Syna a Cirkvi, Matku tvojich apoštolov (…) Cyrila a Metoda, ktorí – silní vo viere, nádeji a láske –, hlásali našim otcom tvoju spásu a tvoj pokoj a svojou namáhavou duchovnou sejbou začali budovať civilizáciu lásky a nový poriadok, založený na tvojom svätom zákone a na pomoci tvojej milosti, ktorá na konci časov oživí všetko a všetkých v nebeskom Jeruzaleme. Amen“ (porov. encykliku Slavorum apostoli 32).

V duchu týchto slov Vás žehnajú katolícki biskupi Slovenska.

Jún 062010
 

Milovaní bratia a sestry,

Božie slovo dnešnej nedele nám ponúka myšlienku Božej starostlivosti o nás. Prorok Eliáš vzkriesil syna vdove, ktorá sa o neho postarala na jeho prorockej ceste. Pán Ježiš zasa vzkriesil mládenca naimskej vdove. Obidve vzkriesenia boli vykonané ako dôkaz Božej prítomnosti medzi ľudom. Ľud po vzkriesení naimského mládenca zvolal: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a „Boh navštívil svoj ľud“(Lk 7,l6). My sme v odpovedi na žalm v dnešnej sv. omši vyznali čosi podobné: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil“ (Ž 30).
Prorok Eliáš a Pán Ježiš vyslobodili chlapcov zo zajatia telesnej smrti. Položme si otázku: „ Od čoho vyslobodil Pán Ježiš nás?“ Je to otázka na široké zamyslenie.
Druhý vatikánsky koncil začína svoju pastorálnu konštitúciu „Gaudium et Spes“ slovami: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy“ (GS l).
My všetci sme tí Kristovi učeníci, ktorých sa dotýkajú radosti a nádeje, ale aj žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias.
Koncil tie žalosti a úzkosti aj konkretizuje. Hovorí: „Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby ako zmrzačovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža dôstojnosť človeka, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými; taktiež nedôstojné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami; všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné činy a poškvrňujú civilizáciu … a sú ťažkou urážkou Stvoriteľa“ (GS 27). V dobe Koncilu ešte neboli tak rozvinuté politické a ekonomické žalosti a úzkosti ako sú dnes už zakorenené: klientelizmus, defraudácie spoločného majetku, korupcie a mnohé iné zlá, ktoré sťažujú život a zneisťujú existenciu mnohých ľudí. Sú to moderné žalosti a úzkosti, v minulosti nepoznané.
Všetky tieto zlá sa stávajú výzvou aj pre nás kresťanov. Aj k tomu má Koncil upozornenie: „Prenikavé a rýchle premeny čoraz naliehavejšie vyžadujú, aby sa nikto pre nepozornosť k vývoju vecí alebo zo zotrvačnosti neuspokojil s čisto individualistickou etikou“ (GS 30).
Patrí k ľudskej dôstojnosti, aby sme cítili zodpovednosť za smerovanie spoločnosti, v ktorej žijeme. Kresťanstvo je ďaleko od toho, aby sa nezaujímalo o človeka, o jeho životné a sociálne podmienky.
Treba sa angažovať za vytvorenie takej spoločnosti, ktorá by prinášala čo najviac spravodlivosti, pokoja, prosperity a právnej ochrany jednotlivcov , rodín, ekonomických subjektov i celej spoločnosti. Cítime, aký je nedostatok týchto požiadaviek aj v našej spoločnosti. Kresťan tu nemôže byť ľahostajným. Ako občania štátu, majú kresťania plné právo i morálnu povinnosť aktívne sa zúčastňovať na živote spoločnosti. Cirkev tu dáva veľmi jasnú smernicu: „Je veľmi dôležité, najmä v pluralistickej spoločnosti, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, ktorí sa dajú viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi spolu so svojimi duchovnými pastiermi“ (GS 76).
Najvšeobecnejšou možnosťou uvedomele a morálne zodpovedne konať v prospech všeobecného dobra pre všetkých občanov sú demokratické voľby. Ľud si volí svojich zástupcov, ktorí v nasledujúcom volebnom období budú riadiť tento štát, v ktorom žijeme a od ktorého očakávame vyššie spomínané dobrá: spravodlivosť, pokoj, sociálne istoty, právnu ochranu jednotlivcov, rodín i ekonomických subjektov. Nesmieme podľahnúť malomyseľnosti z doterajších skúseností. Je tu nová príležitosť.
Múdrosť, ktorú dáva Duch Svätý nás vedie, aby sme správne rozlišovali a správne sa rozhodovali. Na prvom mieste treba zdôrazniť, že z povinnosti svedomia treba sa volieb zúčastniť. Ponechať veci slepému osudu je veľkou morálnou nezodpovednosťou. Ak by sme sa takto zachovali, potom nemáme právo sa na niečo sťažovať. Voliť treba po veľkom zvážení a po modlitbách k Duchu Svätému, ktorého nám Pán Ježiš prisľubuje slovami: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“(Jn l4,26). Na vysvetlenie chceme vám povedať, že kresťanské hodnoty, to nie je len praktizovanie kultového života. To je vzťah k človeku v celej jeho dimenzii. To je vzťah k rodine, ako základnej zdravej bunky spoločnosti; to je vzťah k spravodlivosti v zamestnaní, v ekonomike, v zdravotníctve, v súdnictve; to je kultúra medziľudských vzťahov; to je úcta ku každému človeku v médiach; to je usporiadaná spoločnosť. Preto pri voľbách treba hodnotiť tieto vlastnosti strán a jednotlivých kandidátov.
Nakoniec si vypočujme slová pápeža Jána Pavla II. na záver encykliky Centesimus annus: „To opravdivé a večne „nové“ prichádza po všetky časy a z nekonečnej moci Božej, ktorý hovorí: „Hľa, všetko robím nové“(Zjav 2l,5)“ (CA 62).

Múdrosť Ducha Svätého, odvahu a dôveru v lepšiu budúcnosť do nastávajúcich parlamentných volieb vám vyprosujú a žehnajú vás,
vaši biskupi

Nov 292009
 

Milí bratia a sestry!

Na začiatku nového liturgického roka vás pozdravujeme ako vaši duchovní pastieri a dávame vám niekoľko podnetov na duchovne kvalitnejšie prežitie adventu a celého začínajúceho sa cirkevného roka.

Advent nám pripomína obdobie očakávania Spasiteľa. Nádej na jeho príchod živil Boh v ľuďoch účinkovaním prorokov. Tak sme to počuli aj v dnešnom prvom čítaní z Knihy proroka Jeremiáša: „Blížia sa dni – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu. … V tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi“ (Jer 33, 14-15). Oboznamovaním sa s tým, ako Boh v Starom zákone pripravoval príchod Spasiteľa, a s tým, ako vytrvalá nádej dávala mnohým silu prekonávať životné ťažkosti a snažiť sa o spravodlivý život, môžeme lepšie poznať veľkosť Božieho daru, ktorým je pre nás i pre celé ľudstvo Ježiš Kristus. Kresťanský advent nás však zameriava aj na očakávanie druhého, slávneho Kristovho príchodu na konci čias. Príde už nie ako bezmocné Dieťa, lež so svojou božskou mocou ako Sudca živých i mŕtvych, aby nastolil večné Božie kráľovstvo. V evanjeliu dnešnej Prvej adventnej nedele nás Ježiš naliehavo vyzýva: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 36).

V našom prostredí je však veľmi silný tlak na nás, aby sme prežívali obdobie adventu ako záležitosť zaobstarávania najrozličnejších vecí, ktoré nám nanucuje reklama a preplnené supermarkety. Snažia sa nás presvedčiť, že radosť Vianoc spočíva v čo najväčšom konzume. Iste, k sviatočným chvíľam patrí aj atmosféra útulného domova, prejavy pozornosti voči našim blízkym a primeraná hojnosť na stole tiež. Ale sám Ježiš Kristus nás upozorňuje na nebezpečenstvo prehnaného konzumu: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil“ (Lk 21, 34).

Dúfame, že z toho čo sme povedali je každému múdremu kresťanovi jasné, na čo by sa mal počas adventu zamerať, v čom je podstatná hodnota tohto obdobia a čo sú iba doplnky, ktorým nesmieme venovať toľko pozornosti, že by udusili podstatu. Dôverujeme vám, milí bratia a sestry, že nájdete spôsob, ako sa v duchu týchto zásad správne zachovať.

Radi by sme vám teraz predložili niekoľko praktických návrhov na kresťansky správne prežívanie tohto vzácneho obdobia.

Prežívajme advent v spoločenstve s Cirkvou: čím častejšou účasťou na bohoslužbách, ako aj s „domácou cirkvou“, ktorou je rodina. Nachádzajme si viac času na spoločné rozhovory, vzájomnú pomoc, ale i na spoločnú modlitbu, najmä večer pri adventnom venci. Zvlášť si dajme záležať na svätení nedele. Nech je jej stredobodom stretnutie s Kristom a Cirkvou pri svätej omši, chvíle pokoja a lásky v rodine, pozornosť voči chorým, starým a osamelým, prípadne pohyb a uvažovanie v prírode.

Venujme viac pozornosti čítaniu Svätého písma: už svätý Hieronym povedal, že kto nepozná Písmo, ten nepozná Krista. Katolícke biblické dielo na podnet Konferencie biskupov Slovenska nám už desiaty rok približuje texty Svätého písma prostredníctvom časopisu Sväté písmo pre každého. Veľmi odporúčame, aby ste si ho objednali prostredníctvom vašej farnosti do každej rodiny a aby ste takto hlbšie poznávali Božie slovo. Budúci rok sa ukončí táto forma vydávania Svätého písma. Máte tak poslednú možnosť využiť túto vzácnu ponuku.

Praktizujme skutky lásky k blížnemu: Boží Syn prišiel medzi nás v osobe chudobného Dieťaťa. Podľa jeho vlastných slov mu môžeme prejavovať lásku v malých a chudobných: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Zvlášť súčasné prejavy ekonomickej krízy sú naliehavou výzvou na kresťanskú solidaritu voči tým, čo trpia nedostatkom. Otvorené oči a otvorené srdce nám povedia, komu a ako by sme mali pomôcť.

Projekt Ohňostroj solidarity: v súvislosti s blížiacim sa koncom roka sa stáva módou, že si ľudia, zvlášť mladí kupujú zábavnú pyrotechniku. Okolo silvestrovskej polnoci to potom v našich mestách a obciach vyzerá ako na fronte. Popri nekultúrnosti takéhoto počíňania a jeho negatívnom vplyve na životné prostredie sa doslova vyhodí do vzduchu aj množstvo peňazí. Katolícka charita pripravila projekt pod názvom Ohňostroj solidarity. Peniazmi, ktoré by sme dali za zábavnú pyrotechniku podporme službu Charity ľuďom v hospicoch alebo iným chorým a opusteným. Týmito peniazmi môžete pomôcť aj ľuďom vo svojom okolí. Dobrý skutok trpiacemu blížnemu spraví iste viac radosti než chvíľkové svetlice a petardy a bude žiariť trvalo, po celú večnosť. Povzbudzujeme najmä deti a mládež, aby sa do tejto akcie ochotne zapojili.

Pripravme novonarodenému Pánovi jasličky: obnovme peknú tradíciu stavania betlehemov v rodine – a najmä vo svojom srdci. Boží Syn sa narodil ako človek preto, aby sme sa my mohli stať prijatými Božími synmi a dcérami a mali sme tak večný život. Podmienkou však je, aby sme ho s vierou prijali. Tak píše evanjelista Ján: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). Úprimnou svätou spoveďou vytvorme podmienky na to, aby sme na Vianoce mohli v Eucharistii prijať do čistého srdca toho istého Krista, ktorý sa pre našu spásu stal človekom.

Na záver vás, milí bratia a sestry, chceme informovať, že celý budúci rok 2010 bude Rokom kresťanskej kultúry na Slovensku. V spolupráci s Ekumenickou radou cirkví, s Ministerstvom kultúry SR, so samosprávou, médiami a s farnosťami sa chceme rozličnými podujatiami kresťanskej kultúry pripravovať na slávenie 1 150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda do našej vlasti, ktoré pripadá na rok 2013. Budeme radi, keď prejavíte záujem o kresťanskú kultúru – a to nielen ako obdivovatelia. Podľa svojich možností a schopností vytvárajte kultúrne hodnoty preniknuté kresťanským duchom. Najdôležitejšie však je, aby sme sa kresťanmi nielen nazývali, ale aby sme nimi aj boli celým svojím životom.

K tomu vám vyprosujú Božiu pomoc a želajú požehnaný advent

vaši biskupi.

Tento pastiersky list sa číta namiesto homílie v nedeľu 29. 11. 2009