Jan 302010
 
1. čítanie – Jeremiáš 1,4-5.17-19

Pán prehovoril ku mne takto:  “Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.”  “Ale ty si opáš bedrá, povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal! Nemaj pred nimi strach, aby som ťa nimi nenastrašil!  A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny.  Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pán, aby som ťa vyslobodil.”

2. čítanie – 1. list Korinťanom 12,31 – 13,13

Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem. Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.  A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.  A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.  Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa,  nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,  neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.  Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.  Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.  Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme.  Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.  Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.  Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.  A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.

Evanjelium – Evanjelium podľa sv. Lukáša 4,21-30

A on im začal hovoriť: “Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.”  Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: “Vari to nie je Jozefov syn?”  On im vravel: “Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.”  A dodal: “Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.  Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine.  A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone.  A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.”  Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev.  Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli do až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť.  Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.

Zamyslenie

Bratia a sestry. Dnešné evanjelium nám ponúka taký rýchly spád. Najprv sa všetci tešia Ježišovým slovám, všetci kývali hlavou že súhlasia, určite, ako to aj sami povedali čakali podobné zázraky a podobné uzdravenia ako Pán Ježiš konal v Kafarnaume. Iste sa aj čudovali, že má takú moc, veď je to len obyčajný syn tesára Jozefa. Ježiš mal veľkú príležitosť nejakým zázrakom, alebo dôkazom získať svojich “rodákov” na svoju stranu, stačilo možno len jedno uzdravenie, ale Ježiš robí niečo iné – hovorí, že doma nikto nemôže byť prorok, povedal slová o uzdravení vdovy a Sýrčana, aj keď neboli židia a tu nastáva ten rýchly spád, kedy všetkých zachvátil hnev až natoľko, že chceli Ježiša zhodiť z vrchu. Asi by nám napadlo, že v podstate si za to Ježiš môže tak trošku sám, veď načo ich provokoval rečami?… -Ale čo tým Ježiš sleduje?- Príbeh chudobnej vdovy a Eliáša je zaujímavý. V tej dobe bol v krajine hlad, táto vdova mala posledný hrnček múky a Eliáš chcel od nej zamiesť cesto a prisľúbil jej, že ak to spraví dostane hrniec múky ktorá sa nikdy neminie a olej. Tiež veľká trúfalosť, hladuje žena a jej syn a Eliáš chce toto. Mohla Eliášovi povedať, nech jej napríklad ukáže ten hrniec a potom tak spraví. No ona sa spolieha na Eliášovo prisľúbenie a získava svoju odmenu.  Ďalší je príbeh Sýrčana Námana, je to bohatý človek, ktorý je však malomocný – šiel za Elizeom prosiť o uzdravenie, ale ten si ho ani nevšimol a povedal mu nech sa vykúpe v rieke Jordán. Úplne ho odmietol a tak sa Náman vracia domov, no uvedomí si, že už nemá nič stratiť a šiel sa vykúpať do rieky – nakoniec vyzdravel… Ježiš chcel dať svojim poslucháčom príklad týchto dvoch starozákonných postáv, že zázraky sa nerobia len tak, či je človek bohatý, alebo chudobný, či to je v rodnej krajine, alebo inde. Pán Ježiš im ako keby povedal, že viera, alebo dôvera je to, čo je potrebné pri zázraku a určite nie len pri ňom, ale v každom dni a v každej chvíli.

Človek dnešnej doby musí prosiť o tri božské čnosti -  vieru, nádej a lásku -  presne tak, ako to písal Pavol do Korintu, keď si aj my osvojíme tieto čnosti, tiež môžeme robiť zázraky pre druhých. Pre nás sú tiež adresované slová, ktoré hovoril Boh Jeremiášovi: Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pán, aby som ťa vyslobodil. On je s nami. V tomto dni, v tomto týždni… a tak skúsme jeden, dva zázraky spraviť aj my. V našich rodinách, v škole, na pracovisku – môže to byť pomoc, milý pohľad, úsmev, alebo doma pomôcť rodičom, súrodencom… možností je veľa, len nezabúdajme že máme konať s dôverou v Boha.

31. január je v cirkevnom kalendári spomienka na sv. Jána Bosca – zakladateľa rehole saleziánov, ktorý sa neúnavne venoval mládeži. Je to tiež patrón väzenskej farnosti v Sučanoch. Aj on určite vo svojom živote konal s veľkou dôverou v Boha a myslím, že dosiahol veľa. Pre nás to môže byť vzor, podľa ktorého máme konať. Na mladých nemôžeme zabudnúť ani v našich modlitbách.

A tak bratia a sestry posuňme sa zas o krôčik ďalej v našom živote. Vylepšime a zdokonaľme o trošku tento týždeň. Amen.